Sedem centimetrov.

IMG_3819Tak a sme doma. Včera sme sa s Pepou po 44 dňoch rozlúčili. Je to šiši byť s niekým 24/7, 44 dní, nebyť s ním vo vzťahu a potom sa snažiť bez neho zaspať. Niežeby sme spávali spolu, či pri sebe. To nie. Bola som unavená jak kôň, nakoľko sme cestovali od 04:00 a napriek tomu som čumela do tmy. Kútikom duše som sa tešila zo skutočnosti, že je vonku tma (lebo v Nórsku pred desiatou nebola), ale asi mi ten kútik nestačil. Naozaj som ale bola unavená…”Aha, tak takto to vyzerá, keď niekoho klepne Pepka.” vravím si. Asi som si na tú ženu zvykla – som tým chcela povedať. A ďalej som čumela do tej tmy, keď mi neskôr zablikal mobil so slovami: “nemám na koho strielať šušne..” a tak som odpísala: “veď práve. a ja tu nemám žiadne uschnuté z predošlých nocí.” a zaspala som.

Dnes som už Pepke vysvetlila, jak to všetko vzniklo:

IMG_3909

Ale ja som to samozrejme pochopila úplne inak. Keď Ťa klepne pepka, tak to možno je niečo apoplexické…ale keď Ťa klepne Pepka – tak jednoducho nastal ten prelom polokamošstva do kamošstva. A tak mňa teda možno tá Pepka zrovna i riadne plesla, lebo predsa len má dobrých min. 15 cm viac ako ja.

A tak som si spomenula na naše súťaženie, v ktorom som zúfalo prehrávala. Išlo o jednoduché hovadiny. Napríklad: “Pepa, podáš mi tie misky, lebo tam nedočiahnem” “1:0″…alebo “Pepa, ideš prosím po mlieko? Lebo keď tu bol mliekár, tak sa mi ťažko mlieko naberá z tej poloprázdnej nádrže.” “2:0″…keď som preliezala cez tie elektrické ploty, vždy som si musela “poskočiť” a aj tak ma často skopali na stehnách...3:0. “Fuj, koľko je prachu na tomto lustri.” “3:1 – však som si ho nad tým stolom ani nevšimla” …no Pepa si oň pravidelne buchla hlavu a tak 3:2. A takto to šlo ďalej a ďalej…asi sme skončili niekde pri 9:4 pre vysokých…fakt som mohla aspoň o 7cm viac mať (lebo to je viac ako 5, že?!)

A občas si hovorím, že všetko by bolo inak, keby len… keby len tých 7 centimetrov tu bolo. A hovorím si to úplne pri všetkom. Keby sa len nič z toho, čo sa stalo nikdy nebolo stalo. Keby sa všetko z toho, čo sa kedy bolo stalo, stalo úplne inak. Asi to poznáš. Mám toho plnú hlavu. Niektoré životné udalosti by som nazvala aj šokovou terapiou. Aj predaj tohto nášho domu do nich radím. Hej, ešte stále je náš a ešte stále v ňom bývam. Obývateľná pre mňa ostala síce len rodičovská spáľňa, čo je pre mňa asi najväčšou absurditou toho celého…another good-bye?! (ďalšie zbohom?!) Už mám týchto zbohom, púšťaní, prepúšťaní, všetkého tohto naozaj až nad hlavu. Asi to poznáš. Určite to poznáš. Veď sa to deje každému okolo. Strácame bez príčin, dôvodov, túžob a chcenia. IMG_3908

Keď sme boli v Dánsku na letisku, tak som zbadala Louisa. Tak to mal napísané na krabičke. Malý myšiak so svojím prenosným domčekom v zápalkovej krabičke. Pepa, keď videla moje nadšenie z neho, tak mi dovolila kúpiť si ho. Volám ho Mr. Louis Dan (lebo je z Dánska) Bonde. Tajný agent samozrejme. Ale nie, slovo “bonde” v nórštine znamená “farmár”. A tým pádom je jeho meno vznešené. Louis Dan Bonde. Čo povieš?!🙂 Samozrejme na noc ho nechávam spať so mnou na posteli, lebo však nepotrebuje krabičkovú tmu, keď na Slovensku je v noci tma. Dnes bol so mnou už aj na zmrzke vo Velice – to je tá velice dobrá zmrzlina na Novej Dubnici. Dnes som zistila, že Dominika (zmrzlinárka) číta iba tie moje blogy, v ktorej ju spomenieIMG_3895m, tak ju spomínam.

Tam sa Mr. Louis stretol s Pánom Meflón, ktorý môže za všetko – ak poznáte reklamy na kofolu. Tak on, ten Pán Meflón je od Velice…keby sa niekedy v niečom nedarí, tak aspoň ich zmrzka je vždy velice-podarená, naozaj🙂

Mr. Louis je môj nový spolubývajúci. A tak som si povedala, že keď on je schopný žiť v zápalkovej krabičke a vyzerať takto spokojne, tak význam skutočného domovu naozaj nemá svoje základy v stavbe domu, kráse izby, či počtu ľudí…význam domova spočíva niekde hlboko v nás. Spočíva, či odpočíva. Neviem, jednoducho niekde v sebe, keď nastane tá chvíľa, že sa cítime spokojne sami so sebou. Vtedy sa to stane. Si doma. Nie…žiadne aury, karmy, ani energie – to by som nikdy nedávala do popredia. Myslím tým, že niekde vnútri nastane taký prevrat, že kamkoľvek pôjdeš, prídeš, tak si jednoducho z daného miesta vytvoríš na tú danú chvíľu domov. Také nejaké rozhodnutie sa v sebe, že to všetko prijímaš, opäť a znovu, tak ako to je. A to sa nemusí týkať len sťahovania. Možno to vôbec celé nespočíva v lúčení sa s domom ako s dovolením si vytvorenia si nového domova potom, ako ten starý sa jednoducho rozbil postupne na tisíce kúskov,…najskôr odchodom mamy, potom Charlieho, tatina a teraz samotného domu. Zanechať tých tisíc kúskov odviať vetrom tým smerom, akým potrebujú ísť a dovoliť novému, aby nastalo.

A občas zlyhajú všetky sny, túžby, tajné, či tie viditeľné… a možno zlyhajú znovu a znovu a nič sa nedeje tak ako sme chceli..a znovu sme naspäť pri tých siedmych centimetroch, lebo potom by som dosiahla predsa len vyššie a rýchlejšie kráčala, možno i utekala a videla ďalej?! Ktovie. Vlastne úplne neviem, aké to majú tí vysokí, len si predstavujem, že to majú asi jednoduchšie. A ani neviem, aké to majú tí ostatní, čo nie sú vyšší, ale bohatší, alebo chudší, či príťažlivejší, len si predstavujem, že to majú jednoduchšie. Ktovie. Podľa mňa to robíme všetci. Lebo však susedova tráva bude vždy vyzerať krajšie a zelenšie…

Občas je jednoducho potrebné dovoliť, aby Boh prišiel a pozmýval tieto naše predstavy a nahradil ich niečím ozajstným. Nie porovnávaním a prehrávaním, či víťazením. To nie. Ale jednoduchým obyčajným prijatím…to je ten láskavý prístup k sebe, ktorý neustále omieľam sebe i Tebe. Lebo ho stále nevidím.

Hej, tiež som si myslela, ešte tam v Nórsku, že mi tá slovenská mrkva chýba a musela som sa vrátiť domov na Slovensko, aby som jednoducho zistila, že ju vôbec nepotrebujem a ona mňa už vôbec nie. Máme úplne odlišné životy. Rozličné podmienky potrebné k rastu. Tam možno nejakú hlinu, slnko, vodu, všetko to dobré, čo považuje ona za dobré, alebo, čo Boh pre ňu navrhol, aby to tak bolo, ale ja asi nič z toho nie som… a ja zase ľudí, ktorí budú chcieť, aby som sa mala dobre, nebudú ma ohraničovať v mojom snívaní a túžbach, ale budú ma v nich povzbudzovať a chrániť, ako moji súrodenci, ako moji priatelia – alebo dokonca aj moji čitatelia. Mňa strašne moc teší, keď mi “cudzí” ľudia napíšu, ako ma čítajú. Naozaj🙂 keby ma stretnete na ulici, tak som usmievavy introvert…🙂 ale takto cez písanie je to úplne inak.

Takže opäť povzbudzujem iba k tomu istému. Dookola dokola… trošku lásky k sebe samému. Ak niekto nechce, nemá čas, má iné priority ako Teba, tak ho vo svojom srdci pusť – budeš mať viac priestoru na tých, ktorí o Teba naozaj, ale naozaj stoja a ktorým Ty za to stojíš…keby bol náš život len manipulovaný porovnávaním a neistotou a žiarlivosťou a takýmito nepeknosťami, tak by sme sa nikdy ani len kúskom nedotýkali skutočnej slobody.

Čo tam po tých siedmych centimetrov, ktoré sa Ti nedostali v tom, čom si ich tak veľmi chcel…ja som strašne moc presvedčená o tom, že si ich dostal v niečom inom, o čom možno zatiaľ nevieš, ale sú tam a ostatní ich tam nemajú.

Úplne v pohode a slobode si dovoľ byť spokojný s tým málom, či nemálom, ktoré sa Ti dostalo, ktoré Ťa obklopuje a ktoré máš v sebe…lebo nik to nemá v takej kombinácii ako Ty. Ver mi, že nie.

Aspoň takto.

Dnešné ráIMG_3762no bolo pre mňa ozaj radostné – k miskám sa prišli napiť aj dve malé mačiatka. Tie, ktoré som si myslela, že zomreli. Žijú! Ešte síce chýbajú dve, ale už mám v sebe nádej v to, že žijú aj tie! Aby sme sa správne pochopili – myslím, že keď ma Boh tvoril, tak sa stalo niečo ako na tomto priloženom obrázku. Síce, asi určite si pri ničom, čo do mňa vlial nepovedal “ooops”, ale jednoducho sa Mu do mňa vošlo viac vášne k našim zvieracim kolegom, predovšetkým psom a potom všetko ostatné…čiže mačky i kravy i ostatné veci. To by ste ma museli poznať a vidieť pri tých kravách, aby ste v plnosti pochopili, čo znamená, že ich mám rada. Samozrejme, Pepa Vám to potvrdí.

Pepa klietku ešte nekúpila, ale dnes sa ju kupovať nechystá, tak môžem pokojne písať IMG_3570.jpgblog. Lebo po dokončení minulého som si uvedomila jednu vec. Môj život je plný trapasov. Na tvári sa mi totiž robí ekzém. Predpokladám, že z kráv, lebo nikde inde na svete nemávam na tvári to, čo tu na farme. A tak si zvyknem pravidelne tvár natierať, predovšetkým to ekzémové miesto sudokremom (sudoku-krem po pepkovsky) a vlastne už všetkým možným. V jeden večer, takto natretá, som sa šla pred spaním vycikať. Ako každý večer. Z jedálne sa ozývali hlasy, tak som len slušne zakričala “good evening” a bežala na záchod. Do toho som začula farmára povedať, že by som mala prísť bližšie a pozdraviť jeho brata. Postavila som sa v tme medzi dvere a slušne pozdravila odtiaľ. Samozrejme sa so mnou začal rozprávať a tak som počúvala, keď zrazu hovorí, že ma v tej tme nie je vidieť. Tak som sa posunula bližšie a zistila, že okrem brata a farmára tam je ešte aj iný muž – sused-farmár. Ach. Tak som musela vysvetlovať, prečo mám bielu tvár. Do čoho sa ma náš farmár opýtal, či to mám ten organický aloe-vera krém z kláštora od sestier trapistiek, na čo som povedala, že hej, lebo sa mi nechcelo vysvetlovať, že si dávam krém na bábätkovskú ritku. Od vtedy ma videl takto po dome prejsť viacerokrát, vďaka Bohu už nie za sprievodu návštevy.

Zajtra ideme na letisko pre nových pracovníkov – Španiela a Nemku. Tak sme všetci zvedaví, aké to tu bude, keď nás tu zrazu bude už päť🙂 a v pondelok skoro ráno letíme domov. Už sa naozaj tešíme.

Bolo mnoho požiadaviek na fotku Bula – Inebrikta, tak tu ho máte (odporúčam klinkúť na jeho meno v tej vete a vypočuť si jeho sexy hlások, ktorým na nás vždy volá, keď nás vidí – vlastne tam je veľa aj iných videí!)

IMG_3692.jpg

Kravy sa jednoducho stali našou súčasťou tohto pobytu a mne budú naozaj chýbať. Ani neviem, či viac Jaššová, pri ktorej si dávam na hlavu kapucu a strategicky dennodenne riešim aIMG_3768.jpgko si k nej čupnúť, aby som bola čo najmenej od jej hovien a neskončila pritlačená o zadok druhej kravy, alebo Koza, ktorá je proste miláčik, lebo je v kravíne na druhej strane sama iba s Mamou a teľaťom a tak je pri nej veľa miesta na to, aby som si k nej chodila posedieť a pokecať. Proste zvieratá sú naozaj mojou srdcovkou🙂 ale možno občas aj takou veľkou slabosťou, lebo beriem ich občas vážnejšie ako samotnú Pepu. Proste mi záleží na tom, aby boli šťastné – kravy, mačky, sliepky… a dúfam, že si nikto z môjho zvieratkovského snívania a rozprávania o mne nezačne myslieť, že som nejaký vegetarián, vegán, či niečo podobné…to nie🙂

Vždy ma najviac rozčúlilo, keď sa niektorý z mojich súrodencov vrátil z nejakého výletu a povedal mi, že mi priniesol seba… veď som najmladšia, samozrejme, že som vždy očakávala niečo veľké🙂 prečo to spomínam?! Lebo som volala s neterami. Esterka mi záhlasila, že jej mám doniesť niečo Elzové! Že jej je jedno čo, ale musí tam byť Elza. Samozrejme, už to mám. Ale Rút mi do toho hovorí, že “Ivi, vieš čo dones mne? Seba!” Neviem odkiaľ to to dieťa zobralo, ale veľmi ma to potešilo.

IMG_3593.jpgS Pepou tu nechávame množstvo vecí. Napríklad naše kravské veci. Lebo na mojich kravských veciach mám priam vrstvy hovien. Chvíľami ju prehováram k tomu, aby sme v nich išli aj domov a tvárili sa, že je všetko v pohode a len tak chodili po letisku a čakali reakcie ostatných, najmä letušiek v lietadle a či by nám dali nejaké náhradné oblečenie, ale zatiaľ Pepa nesúhlasí. No do pondelka ešte dlhý čas. Ak sa mi to nepodarí, tak tu tie kravské veci proste nechám. Aj moje austrálske tenisky. Lebo vždy keď nás farmár presvedčil o tom, že bude sucho v lese a určite nemáme ísť v gumákoch, lebo naše nohy potrebujú dýchať, tak sme skončili po členky v bažinách. Myslím, že moje nohy sa po týchto zážitkoch naučili dýchať i pod vodou!

Často tu inak spomínam na Austráliu. Bolo mi tam totiž strašne dobre. Pepke pravidelne rozprávam o Hanke. A tá si ju zamilováva iba z môjho rozprávania. Možno je to tým, že tu žijeme bezcukrovo, organicky, ekologicky a neviem ešte ako zdravo a v obchode si jednoducho pred farmárom nekupujeme veci, na ktoré máme chuť. Dlho sme sa naozaj nenajedli poriadne niečoho mäsového – ale však dá sa na to zvyknúť. Ale tak som Pepke rozprávala o tom, ako som jednoducho Hanke iba raz spomenula, že napríklad Pringles a Reeses sú tie najviac najlepšie nezdravé veci a odvtedy som si ich pravidelne nachádzala na posteli. Vlastne mám o tom aj celý blog, o tejto neobyčajnej Hankinej starostlivosti…volal sa “Úcta vo forme zemiakovej kaše.”🙂

Premýšľavam nad tým, aké to bude, keď budem doma a hovorím si, že verím, že mnoho vecí bude jednoducho inak. Ale mám pokoj v tom, že tomu tak bude. V októbri ma čakajú štátnice i promócie, diplomovka je vďaka Lucke takmer dokončená. Keď som už pri tom – myslím, že som jej najmenej 10krát napísala, že to môžeme nechať tak, že to nedám, nech to vzdá, lebo ja to chcem vzdať a podobné veci…jednoducho som ani len nedúfala, že niekedy prídeme spolu ku koncu a je to takmer tu. Ešte nie je zviazaná, odovzdaná, ani obhájená..preto vravím, že takmer🙂

Existuje asi milión vecí, ktoré som chcela vzdať a 999.999 vecí, ktoré som nevzdala. No vážne. Vzdávam sa dennodenne toľkokrát, že už je to asi mimo môjho matematického uvažovania. (Ako keby som niekedy nejaké mala.) Keď sme vidlákovali, tak som zrazu začala Pepe hovoriť o mojom gympli a všetkých spolužiakoch a že za chvíľu v roku 2018 budeme mať stretávku po 10tich rokoch…a že asi aj všetci tam prídu s niekým – s dieťaťom, manželmi, manželkami, dokonca deťmi…a takými titulmi, že môžem byť rada, ak konečne budem aspoň Mgr. Samozrejme, že potom nastalo obrovské zúfalstvo. Bolo mi až do plaču z toho, že to takto je. Ale podľa mňa je nás najmenej 432436700325, čo takto uvažujeme. Vidlákovali sme. A tak, ako vždy nám hrala hudba z môjho mobilu a mali sme ten shuffle režim, kedy pesničky preskakujú ako sa im zachce. A zrazu moje myšlienky prehlušili Lamačské chvály a pesnička Verný si. Vlastne som ju započula až pri slovách: “V každom čase, verný si. Aj keď som sám, verný si. Aj keď ťa necítim. Keď všetko padá, stály si,  v každej zmene, stály si, ja ti verím.”…tak som si len vzdychla a povedala vo svojej viere menšej ako to horčičné zrnko, ktoré Ježiš spomínal, že Amen. Že dobre Ježiš, tak si teda verný. Hoci to necítim v tejto oblasti svojho života. Hoci to nevidím v mnohých veciach, ktoré žijem, tak si verný. Vieš, lebo On je verný v mnohom ostatnom a toto nie je oblasť, v ktorej by mňa alebo Teba vynechal. Či si muž, alebo žena, viem, že to vie bolieť. To, že sme už veľkí a túžime po rodinách, po druhej polovičke a deťoch a všetkom a nedeje sa to. A nie, nepovedala som si, že nevadí. Lebo mi to veľmi vadí. Naozaj. Vôbec nechápem v čom to stojí, kde sa čo pokazilo, alebo o čo ide,…a v skutočnosti sa vôbec nič nepokazilo.

IMG_3634A tak som tam stála s vidlami v ruke a hovorila som Bohu o tom, že verím, že je verný. Že to všetko je už na ceste, možno aj za rohom, ale naozaj si zaslúžim niečo veľmi dobré. A to dobré sa formuje, je v procese – alebo som v procese ja, aby som mohla byť tým naozaj veľmi dobrým. A tak som si opäť v láske povedala, že Ivonka, veď vieš dojiť kravy, deti Ťa milujú, anglicky vieš aj myslieť, za chvíľu budeš otitulovaná, bohatá, ešte aj pekná si, ženská si, proste si všetko potrebné a možno nie úplne všetko, lebo však ten proces🙂 ale tak či tak, v láske som si povedala, že to aká som, že je to veľmi dobré. To, že si to nie každý o mne myslí je už úplne vedľajšie a ich problém… to keby si o to o sebe nemyslím ja, to by bol môj problém. Ale v skutočnosti, nechcem mať v tomto problém🙂 asi som čoraz väčší flegmoš. Možno za to môže sudoku-krém a moje trapasy s ním a trapasy vo všetkom možnom, lebo sa mi dejú neustále a jednoducho si už musím hovoriť, že asi nemusím svoj život brať až tak vážne…

Ale trošku lásky – sebalásky myslím, že ešte nikomu neublížilo🙂 alebo?! Teraz nemyslím nejaké narciskovanie, či fialkovanie sa…jednoducho láskavé prijatie toho, kým sme. Myslím, že v tom je celý proces v očakávaní na zázraky – dovoliť im, aby sa konali🙂 či už v podobe svadieb, pôrodov, čohokoľvek. Všetko má svoj čas. Lebo Boh je verný stále. Amen?!

Tento blog asi nemá ani hlavu ani pätu a je skákaním z témy do témy, ale môžte byť radi, že nejaký je🙂 haha. Ale nie, ospravedlňujem sa, len mi dnes nejak utekali myšlienky kade-tade. Tak aspoň takto🙂

Vtipne s humorom.

IMG_3710Všetci šli strielať. Všetci, lebo tento týždeň sme tu štyria. Pepa, ja, farmár a Mišo. Je super mať tu na farme nového človeka. Naozaj. Takže všetci traja šli strielať. Ja som si povedala, že sa bez strieľania zaobídem. No vážne. Inak som ma to všetko priťahuje samozrejme, videla som všetky časti Myšlienok vraha, Kostí, CSI, NCIS, Komisára Rexa, Kobry 11,..teda, asi nie úplne všetky všetkého. Ale isto nie som ďaleko. Takže mám rada tieto akčňáky – ale naozaj iba v telke.

IMG_3751.jpgUž sa nám to tu kráti. Už iba 6 dní a som doma.Priznávam sa, že občas v tomto farmárskom zhone nestíham úplne všetko a všetkých. Potom ma to mrzí – napríklad teraz, viem, že tie dni, kedy som tu 100% odratávajú moje netere. Ale čo sa týka ostatných, tak viem na 100%, že to robí aj moja Iv. Vieš, občas keď sa obšťastním samomluvou – chcela som napísať, že ňou trpím, ale mne vlasne je vtedy fajn a myslím, že väčšine ľudí, neviem prečo to spájame so slovom trpieť – tak si hovorím, že kým sa oslovujem “Ivuš”, tak sa môžem tváriť, že si chystám rozhovory s ňou🙂 Takže Ivuš – myslím na Teba, aj keď sa nestíham úplne pravidelne ozývať a úplne o všetkom, ale však za chvíľu sme spolu.

Keď sme pri tej samomluve…teda, neviem ako na to presne pozerať. Sedela som si na posteli, ako si sedím teraz. Mám výhlad priamo na Pepu, ktorá šla strielať, takže momentálne iba na jej posteľ. A tak som si sedela a zrazu Pepa hovorí: “Tričko zves sa už dole.” a hľadí pritom na tričko zavesené na vešiaku pri okne. Tričko samozrejme nehybne a mlčanlivo visí ďalej, keď v tom Pepa hovorí znovu: “Tak nechaj tak, ja ťa zvesím.” a tričko si zvesí dole. Ja si pretieram oči, či som videla dobre. A hej. Nie, Pepa netrpí samomluvou. Pepa je len jednou z nás, ktorí nachádzame v samomluve radosť.

Keď sme pri tej Ivuš, podľa mňa každý potrebuje svoju Ivuš, lásku v podobe priateľstva, nefalšovaného a skutočného, bez masiek a práve teraz a stále. Viete, konkrétne jej som sa zverila už aj s mojimi veľkými prešlapmi a ona sa ako správny priateľ hnevala na príčiny mojich prešľapov a nie na ich následky, či mňa. Niekoho, kto sa ozýva pravidelne, stále a je vlastne jedna z mála, ktorá sa ozýva ako prvá… síce, ja si hovorím, že to je moja najväčšia slabosť, že sa ľuďom ozývam veľa, často, ako prvá, moc sa starám, moc milujem, moc neviem čo… a potom mi je ľúto, že sú obdobia ticha, lebo si asi navykli, že však ja sa ozvem. Ale to sa deje asi každému. Jednoducho niekoho, kto dá bezhraničné hranice vášmu vzťahu a vy jednoducho budete vedieť, že napriek všetkému je všetko stále okej. Bez zbytočných zákazov, príkazov a všetkého, čo by budovalo múry sebaobrany. Lebo však aj to sa stáva. Ivuš – musím s tebou tráviť viac času, keď prídem. Verím, že všetci viete, že tým, že poukazujem na niekoho konkrétneho, tak nechcem dávať do úzadia nikoho iného. Ja som jednoducho strašne divno stvorená…mám obdobia vzťahov, priateľov a všetkého možného.

IMG_3631.jpgA keď sme pri tých priateľoch – s Pepou sme teda asi vstúpili z nášho “polokamošského” vzťahu do kamošského. Snáď teda mi to odklepne, keď si to prečíta. Máme mnoho naplánovaného do budúcnosti. Okrem už spomínaného roadtripu sme sa dohodli na tom, že ak sa nám v živote nebude dariť, tak sa vrátime do Nórska a zastrelíme medveďa, je to tu zakázané a tým pádom nás zavrú do basy. Zistili sme, že nórske väzenské cely sú krajšie a kvalitnejšie ako obyčajné byty na Slovensku a že väznica je tu napríklad aj v meste Roros. Toto mesto je výnimočné pre nás smotanou, ktorá sa tam vyrába a ktorú kupujeme v obchode, je strašne dobrá, asi má obrovský obsah tuku a vďaka našej každodennej konzumácii tejto smotany sme neschudli asi ani kilo, no možno sme pár nabrali. Proste je superská! Takže sme zistili, že IMG_3655by bolo o nás dobre postarané. Alebo máme ešte jeden hlboký cieľ, keby to nevyšlo s Nórskom a medveďom – jednoducho začneme farmárčiť na Slovensku. Pepa bude mať na starosti všetko zelené, zeleninové, kvetinové, krásne, dekoratívne a ja zvieratá. Už to máme rozdelené. Pepa, keď sa fotí s kravami, tak si kravy i Pepa udržujú bezpečnú vzdialenosť.

Keď sa fotím s kravami ja, tak ich proste schmatnem a fotíme sa!🙂 tak preto ja tie zvieratá. Lebo hej…ja sa už nemojkám len s Kozou (kravou, ktorá vyzerá jak koza), ale so všetkými. Dnes som pri dojení Jaššovej – mojej najviac obľúbenej kravy, ktorá ma má stále na háku, zazerá na mňa, šváca ma svojim osratým chvostom a všetko ostatné, dala na hlavu kapucu, ako ochranu pre moje krásne vlasy, aby nemuseli furt od hovien byť. Ale keďže vďaka farmárovi nebolo pre mňa úplne miesto, kam si čupnúť, tak som čupela tak mierne zozadu zboku..proste kravy nekopnú dozadu, to je jedno jak sa k nim dám. Ale či som si ja omylom nenamierila cecek priamo do tváre a nestrekla priamo do úst?! Jak som ich rýchlo zavrela, tak mi to vyprsklo aj na okuliare…a bolo. Ach. No nevadí, život ide ďalej predsa. Ešte stále máme pár dní na to, aby sa z nás stali tamošty!

S Pepou inak spolu aj tlmočíme na seminároch. A včera som jej zahlásila, že nás ľudia majú radi, keď spolu tlmočíme. A do toho som dodala: “Vieš, lebo ja viem byť veľmi vtipná, keď tlmočím, ale Ty Pepa, Ty si humor sám!”🙂 našim tretím plánom by mohlo byť založenie si nejakej tlmočnícko-prekladateľskej s.r.o.čky s názvom “Vtipne s humorom”🙂

Podľa mňa sa zo mňa a mojich zážitkov stane raz historická postavička…veď ako inak. Založila som si už aj na FB svoju fan(fun)page a povedala som si, že keď raz budem mať 5000 lajkov, tak sa pustím do písania knihy. Ale to už je na Vás, ako veľmi chcete mať moje blogy v celku na svojej poličke doma. Nemyslím e-knihu, dobre?!

Veď ja viem písať predsa o všetkom. Či?! Aby tento blog nebol úplne čisto veselo-nudný, tak musím napísať aj o tom, že som občas aj smutná…ale aj o tejto časti deťom nehovorte..IMG_3557.jpgasi pred tromi dňami sme vidlákovali. Celý čas som Pepe hovorila o tom, že niekde v tom sene sú mačiatka. Lebo jednoducho mňaučali…po tom sene by sa nemalo chodiť, nakoľko je možné sú tam nejaké diery a sa prepadneš a nebudeš mať ako vyliezť. Celý čas, čo sme vidlákovali mi hlavou chodilo len to, že asi tam sú a jednoducho odtiaľ nevylezú. Ale bála som sa ísť pozrieť, lebo som sa bála, že sa niečo stane mne. A tak proste mačiatka, ktoré som stretala každý deň na farme, tak som jednoducho už viac nestretla. A je mi z toho smutno vždy keď vylievam mlieko mačkám do misiek a vypijú ho pipušky, alebo tie staré mačky. Takže máme tu aj smutné príhody. Ale stále sa modlím, že predtým ako odídeme, tak ich jednoducho niekde stretnem. A ak ich aj nestretnem, tak si vravím, učím sa vravieť si, že jednoducho za to ja nemôžem…to je tá moja preveľká zamilovanosť k zvieratám.

A aj takto sa tu máme. A tak myslím na všetko, čo ma doma čaká. Moje netere, synovec, aj moji súrodenci. Sú len traja, ale rozhodla som sa, že darčeky radšej kúpim iba ich deťom, lebo však ich je až sedem a spolu by to bolo 10…takže iba 7!🙂 A Iv a ostatní priatelia a semináre a chvály a proste môj život, mimo tejto farmy. Bude mi to tu aj chýbať po všetkých tých týždňoch, ale jednoducho viem, že to, čo bude doma je mnohokrát lepšie.

Lebo viete, môžem sa stále, tak ako aj vy zaoberať všetkým ťažkým a nemožným…či už tým, že nemám rodičov, si neviete predstaviť ako často a veľa na nich myslím vo svojich naozaj krízových situáciach. Alebo teraz pri predaji domu. Alebo že ma doma čakajú štátnice a ešte nemám zviazanú diplomovku, ktorú by som nikdy ani nezviazala nebyť Lucky a pomoci ostatných. A naspäť do všetkého, čo som doma žila. A teším sa na to. A uvedomujem si, naozaj veľa, že koľko toho mám a aké vzácne vzťahy už mám...a že hej, nemusím bojovať o ľudí, ktorí ma nechcú, ktorí zavierajú svoje srdcia pred tým mojim, keď mám vzťahy už teraz, ktoré sa oplatí budovať a bojovať o ne a nestarostiť sa múrmi ostatných. A že nemusím sa neustále strachovať, že čo budem jesť, piť, kde budem spať, keď mám proste dostatok a plus skvelých súrodencov, s ich rodinami, ktorí by ma jednoducho nikdy, ale naozaj nikdy nenechali “napospas osudu” – ako keby nejaký bol🙂

Proste, verím, že postupne budem schopná vkráčať do slobody toho, že kde mám byť, tam sa mi dvere otvoria a že ľudia, s ktorými mám byť a ktorí budú chcieť byť so mnou, tak jednoducho preto niečo spravia…a keď nie, tak to nie je moja vina. Veď my sme predsa zodpovední vždy len za svoju polovicu vzťahu, však?

Musím končiť, lebo Pepka ide hľadať na nete klietku pre papagája a chce to spraviť dnes večer, ale už skoro spí, tak nech nemusí čakať…🙂

Zbytok na budúce🙂

 

Praskanie kolien.

Občas si zisťujem, že mi to materstvo v živote až tak veľmi nechýba. Napríklad včera: farmár nám upiekol “puding” z prvého materského mlieka kravy, ktoré mal v mrazáku odložené na túto výnimočnú udalosť – aby nám za odmenu spravil dezert. Tak sme sa s Pepou cítili byť odmenené. Najviac nám na tom celom chutil čučoriedkový sirup, v ktorom nám puding plával. A tak hovorím Pepe: “Raz, keď budem mamou, tak si odstriekam to prvé mlieko, dám ho do mrazáka a v 18ke poctím svoje dieťa pudingom, určite bude nadšené.” Pepa: “Ja neviem, či to tak dlhý čas vydrží.” Myslela kvalitu mrazáka, nie môjho budúceho mlieka samozrejme. Tak som celá nesvoja napísala Lenke zo Soblahova, že ten puding upečiem teda jej a ona súhlasila. Ach, tieto moje kamošky, čo by som ja bez nich robila.


Inak je všetko v poriadku. Každú sobotu varíme kašu v železnom hrnci po farmárovej neviem ktorej pra-pra starej mame. Vždy keď ju varím, tak si predstavujem ako mi rastie na nose bradavica a popod nohy sa mi prepletá čierna mačka. No vážne, úplne jak z rozprávky to vyzerá, keď to tam bublá a všade sa to parí, no krása! Ako pravá čarodejnica. Vždy si predstavím tú čarodejnicu Magicu (čítaj Medžiku) z Káčerova🙂

Náš život je inak fajn. Už len dva týždne a začali sme si robiť “to do list” – zoznam vecí, ktoré chceme spolu zažiť potom na Slovensku. Napr. určite chceme ísť na návštevu k Milke! Tajne dúfame, že vie strašne dobre variť a piecť a možme sa tak proste prísť nabažiť všetkého🙂 hlavne vidieť Pipušky! Alebo ísť k Lucke na Liptov, či s Milanom na parádny steak do Nitry! Inak – Milan Justine je len preklep môjho výnimočného iPhonu, ktorý si občas len tak prepisuje mená, slová a všetko🙂 ale však my vieme, o koho ide, to je hlavné. (Inak – celý tento blog píšem na mobile, aby Pepka mohla pozerať Gilmorky🙂 tak verím, že to bude vyzerať normálne.)

Keď som už pri tom roadtripe s Pepkou, tak ho plánujeme na Speedy Prdkovi – Kamilka mi pravidelne píše smsky o tom, ako sa mu darí:


Nechcelo sa mi opisovať situáciu, tak som sem rovno šupla jej smsky🙂 no ale uznajte, veď Kami je už úplne že frajerka Prdkova – takéto zážitky s ním nemam ani ja🙂 a okrem iného, tá žena je predsa len v ôsmom mesiaci, tak si myslím, že Speedyho zvláda bravúrne!

Po večeroch sa snažím zistiť, aký typ mužov sa Pepe páči. Tak jej pravidelne posielam fotky mužov, ktorí sú podľa Mr. Google najviac sexy. Vačšinou sú bez trička a majú kocky…a ona potom vravi, či ano, alebo nie. Ja mám pocit, že slintám už keď ich hľadám – to, čo to robí s ňou mám zakázané hovoriť nahlas🙂

A tak aj takto si tu žijeme. Dnes sme si kúpili mikiny – ako odmena prežitia🙂 hoci máme pred sebou ešte pár dní. Nakoľko sme sa stali členmi gangu – kus kus gangu, tak sa tvárime vážne.

Včera som Pepe čítala môj status na FB z roku 2010 a dnes vlastne tiež. Bolo tam niečo v zmysle prijatí svojej minulosti, užívania si prítomnosti a bez strachu myslieť na veci budúce…odhodiť strach a neviem, čo všetko. Znelo to strašne dobre, kým som hneď za ty nepovedala vetu: “Ja som bola asi zhúlená, keď som to písala.” Na čom sme sa samozrejme začali smiať. A dnes sme v pesničke počuli, že je lepšie cítiť bolesť ako nič necítiť a premýšľali sme na čom ten spevák šľape.

Ale viete, čo, asi nešlape na ničom. Asi jednoducho žije ako normálny pozemšťan. Ako Ty, ako ja. Je dobre cítiť, úplne všetko. Prechádzať všetkými emóciami. Je to naozaj lepšie, akoby sme žiadne nemali.

Ach, veď ja som si toľkokrát priala, aby moje emócie mlčali. Aby žiadne pocity neboli. Aby bol len pokoj a ticho a kľud. Ale viete si to predstaviť?! Stratiť rodičov a neprežiť zármutok? Ten ozajstný, lámajúci, zničujúci pocit, pri ktorom Ti praskajú kolená, lebo Ťa neustále tlačí na dno, k zemi. A Ty ho proste odignoruješ, lebo je lepšie ho nemať, ako mať. Nie. To by bolo ešte horšie. Keď má niečo bolieť, nech to bolí, veď láska vraj láme srdce. Ako sa spieva a hovorí a žije.

Praskanie kolien zo zamilovanosti, zlomenosti, či opustenosti. Stáva sa. Deje sa. Je normálne? Nie je. Ale je súčasťou asi obdobia každého. Zima prináša mnoho chladu a snehu, veci sú prikryté a zahalené pod rúškom tajomstva. Ale keď som mala ešte Charlieho a venčila som na jar, topil sa sneh a zrazu bolo vidieť, koľko psíčkarov odignorovalo hovná svojich miláčikov a jednoducho ich skryla pod sneh. Takže, či chceme, či nechceme, veci sa hýbu neustále a len keď budeme chcieť vidieť dobre veci, tak ich budeme vidieť. Tie dobré!

Modlíme sa, aby sme to videli? Ja neviem. Teda, určite áno. Len som si spomenula na Ježiša, na to, že máme byť ako deti a na to, že sa moje netere tešia, že budem mať v ich dome novú izbu a modlia sa, aby som sa nevydala. No vážne. Preto mám asi samé babské kamošky – moje netere suúv stave, že chalani sú “fuj” – asi im začnem preposielať tie fotky pre Pepu. A že kde viazne to požehnanie v podobe muža🙂 ale nie.

Ale aj tak sa skúsme modliť, aby naša perspektíva na praskanie našich kolien bola iná – čo mi môže daná vec priniesť do života. Alebo akým požehnaním je pre mňa človek, ktorý mi práve píše – alebo, ktorý píše/číta tento blog. Jednoducho – buďme všímaví a vnímaví a tešme sa z prítomnosti všetkých a všetkého. Asi to je dosť ťažké – ale začnime sebou, buďme k sebe láskaví a netlačme sa ešte viac k zemi, keď naše kolená už aj tak dosť praskajú a je toho veľa. Doprajme si len tak byť, s niekým alebo sami…mňa by napríklad veľmi potešilo, keby mi niekto len tak napíše, že na mňa myslí veľa, i keď sa neozýva…a takých by bolo habadej. A tak píšem aj ja tu – myslím na Teba veľa, aj keď sa veľa neozývam🙂

Dúfam, že tento mobilový blog je čitateľný🙂

Ako som (ne)zabila mrkvu.

Na FB som si vytvorila svoju fan(fun)page. Takže pekne klinki na bledomodré či aké “fan(fun)page a daj mi lajk. Samozrejme, ak sa Ti páčim :)  A cítim z toho zodpovednosť. No vážne. Teraz musím písať naozaj dobre. Či?

IMG_3462.jpgČas tu na farme sa nám kráti. Už vlastne iba dva týždne. Samozrejme podľa Pepkiných výpočtov. Už sme farmárky. Už sa nezaprieme. Ani neviem kedy to bolo, ale v jedno ráno sme sa zobudili a obe brutálne nevyspaté… proste, obe sme šli spať v istom štádiu zlomenosti, Pepka kvôli svojim veciam a ja kvôli svojim. Náš ranný rozhovor bol asi takýto:

Iv: “Tak táto noc bola fakt na nič.”

Pep: “To hej. Dajme si na to hovnový high-five.” (Spomínajúc na naše hovnové tľapnutie, kedy som mala ruky sračkové od Serža sme si znovu tľapli, no bez hovien.)

Iv: “Ach, tak sa mi nič nechce. Asi sa idem utešiť hladkaním kravských ceckov ako každé ránIMG_3354.jpgo.

Pep: “Nech sa páči.”

A tak som šla. Ale žeby ma to naozaj utešilo. To asi nie.

Takto si tu žijeme. My traja. Veľa kráv a mačiek a pipušky. Strašne stereotypný život, vďaka/kvôli ktorému sa teším domov viac. Asi si myslím, že stereotyp vytvára klietky a my prestávame lietať. Vlastne nás to potom priam núti zabudnúť, že sme to kedysi zvykli vidieť život aj z inej perspektivy. Podľa môj život nie je stereotypný najmä vďaka počtu ľudí, s ktorými sa stretávam počas svojich seminárových i neseminárových dní.

Občas pri dojení, ktoré mám pocit, že trvá neuveriteľne dlho si v hlave vytváram básne. Keď už nie blogy, tak aspoň básne. Napríklad dnešná:

 

Nazvem to Milosťou,

spôsob, akým si vkročila do môjho srdca.

Bolesťou, všetky tie múry,

ktoré si postavila navôkol.
Natrela steny na modro,

ako obloha, keď z nej padá dážď.

Tak modro, že som prestala vidieť

lásku, ktorá nebolí.

Šepkajúce listy, či tančiace vtáky tam niekde v oblakoch.

Zrazu bol všade len dážď,

kvapky padajúce z neba, farbiace steny do tmavomodra.

Prekrývali prázdnotu potom ako odišla si bez rozlúčky,

hoci si nikdy nechcela.

Občas mám pocit, že si bola mamou prikrátko na to,

aby som vedela, aké je byť dcérou.

A nepýtať sa viac na cestu domov,

lebo domov bolo tam, kde si bola ty.

Dnes je tam, kde som ja a moje srdce

a tak ho učím ako viac nebolieť.

 

 

Ak je to vôbec možné…

 

Neviem, či ste si všimli, ale často sa to spieva v rôznych piesňach, že ak to nezlomilo Tvoje srdce, tak to nebola láska. A mne je to veľmi ľúto. To, keď láska láme srdce. Súcitím s každým človekom, ktorý prežíva svoju zlomenosť práve kvôli láske. Veď láska má byť niečo bezpečné, niečo stále, niečo bezpodmienečné, blízke, pokojné… alebo nie?! Tento druh lásky je pre nás ľudí asi občas vzdialený tisíce kilometrov. Vlastne tak som aj ja teraz od väčšiny tých, na ktorých sa snažím praktizovať lásku. A nedarí sa mi vždy a všade. Vlastne skoro vôbec. Tento druh lásky je možný “asi” len Bohu. V uvodzovkách, lebo sa oň každý deň pokúšame, znovu a znovu, ako nejaký Don Quijote a jeho veterné mlyny.

Láska, tá vždy začína od seba. Ak nevieme mať lásku k sebe, ťažko budeme milovať ostatných. Bude to prinášať zranenie a smútok a bolesť a neviem čo, lebo to nikdy nebude také, aké by to malo byť, lebo seba v kútiku duše občas nenávidíme. Prečo?! Ja neviem. Sme nedokonalí. Sme ľudia a už len preto si môžme dovoliť mať k sebe lásku a prijatie.

A moje srdce, tak moje srdce bolo zlomené už 4324krát. Dovolila som to? Občas. Chcela som to? Vôbec. Môžem si za to? Možno. Myslím, že tieto otázky tu vôbec nepatria.

Ale poviem Ti, že najväčšia je tá bolesť, ktorú skrývaš. Alebo jednoducho to, čo musíš tajiť. Lebo si mIMG_3399.jpgyslíš, že Ťa svet ukameňuje. A mňa by možno kameňovali, keby píšem všetko tak, ako si myslím a cítim. Ale občas robíme veci v tajnosti, tam kde nás nik nevidí, nepočuje… ako Dávid. Alebo iné deti. Asi to poznáš. Nastala chvíľa úplného ticha a Ty proste vieš, že tie deti niečo vyparatili. Že to ticho k nim proste nepatrí. A nájdete Dávida v nutele, alebo v sudokréme alebo nalakovaného lakom na nechty, no na čele. Prečo máme potrebu skrývať sa a najviac vtedy, keď potrebujeme druhých najviac?

Neviem… ani len netuším prečo tomu tak je. Robia to deti. Robíme to my veľkí, dospelí, zodpovední, či akí sme to ľudia. Ukrývame sa. A občas sa ocitnem v takom momente, že počujem Boha ako hovorí: “Kde si?” – presne ako s Adamom. Však vedel, kde je. Však vie, kde som. A predsa sa pýta, kde som. Aby som si ja sama uvedomila, kde som. A že je to zlé. Lebo je tak veľa v skrytosti, neodhalené, ťaživé a hriešne. A potom skončím tak, že sa úplne priam vyzlečiem do naha vo svojej duši i srdci a v maximálnej vykazateľnosti hovorím o veciach tak, ako naozaj sú. Hej, samozrejme, že človeku.

Ľudia – veď my sa potrebujeme. To nebolo len tak povedané kedysi dávno, že “nie je dobré človeku byť samému”…naozaj nie je. Tak prečo sa tak často cítime?! Že sme úplne osamelí uprostred davov rovnako cítiacich sa ľudí?!

Dnes sme trhali burinu uprostred brolice. Naše ruky vyzerajú už hrozivo. Ale to je iný príbeh. Ale tá brokolica má okolo seba takú nejakú prikrývku igelitovú a tak tá burina len občas vykukáva, väčšinou tráva a pýr. Neznášam pýr. A Pepka dnes trhla burinu a odtrhla veľa tej prikrývky, ktorá ma chrániť. A ja jej hovorím, že nevadí. Že však burinu trháme s koreňom a brokolica je už dosť veľká na to, aby prežila. A v tom som si to uvedomila. To, že pri mojom vytrhnutí nejakej buriny zo srdca druhého človeka spôsobim, že padne aj kúsok múru seba-ochrany – to vôbec nevadí. To, že môj motív bol dobrý je dôležité. To, že sa pri tom stalo aj to, že som niečo zlomila v človeku – to už je o jeho srdci. Mojim motívom bola a aj je láska. Jeho srdce ja predsa neuzdravím, ak je tam mnoho toho múru a tej skrytosti. A vlastne jeho srdce ani nie je mojou starosťou. Mojou starosťou je moje vlastné srdce. Tak ako Tvojou to Tvoje. Myslím, že máme aj tak toho dosť na práci🙂 Ale chcem, aby mojim motívom k Tebe, k Vám bola láska. Aj motívom k písaniu. (Teraz by ste ma už mohli lajknúť, či?) Lebo Láska predsa vyháňa všetok strach. Nie moje fádne, či sračkové blogy, dobrodružstvá so Speedy Prdkom a zážitky s deťmi…to nie. Ale Láska. IMG_3347.jpg

A tak som si dnes v sebe povedala – Ivonka, ja Ti odpúšťam, že si vytrhla burinu tam, kde si nemusela, že si zobrala kúsok krytia z oblastí, kde si nemala a vstúpila do vecí bez Boha. Odpúšťam Ti, že si podľa farmára zabila mrkvu – ale v skutočnosti, zlomilo to srdce, tak to bola Láska, bolo to v Láske vykonané, takže žiadna vražda sa nestala. Si úplne v poriadku. Láskavý prístup. Nazvime to tak🙂 a takto nastávajú veci nové, keď dovolíme starým v nás odumrieť, keď odkryjeme, vyznávame, ľutujeme, odpúšťame a dovolujeme si vidieť nové otvorené dvere. Našu polovicu vzťahu budujeme tým, že sa staráme o svoje vlastné srdce. Naozaj. V tom niekde uprostred procesu proste zistíme, že mrkva, ktorú sme zabili žije. To, či nám odpúšťa všetko, čo sa stalo je už jej polovica nášho spoločného vzťahu, do ktorej ja vstupovať jednoducho nemôžem.

Prepáč, že používam slovo mrkva. Doplň si tam meno akékohoľvek človeka, alebo veci, alebo ho nazvi šiškou, či koalou…to je jedno🙂 to len, že to bolo používané v predchádzajúcom blogu a iné tajnosti…veď predsa, všetci niečo skrývame.

Tak či tak, tieto kilometre, táto vzdialenosť má asi naozaj nútia premýšlať. A hovoriť o veciach, síce len formou mailov, blogov, občasných telefonátov… najčastejšie s mojimi neterami. Tie mi píšu najviac zo všetkých. A mňa asi aj tak najviac teší, keď sa ozývajú ony. I keď im nepoviem veci tak ako tu a riešim s nimi to ako kravy stoja, chodia, bežia, spia a podobné veci. 

Je čas odlúčenia a čas obnovenia a čas mlčania a čas rozprávania… ale kedy je ten správny čas na čo, ja naozaj neviem. Ale keď to skúšame, tak zistíme, že či to bolí a treba ešte čakať, alebo je to zahojené a môžme pokračovať alebo začať odznovu…

Myslím, že dnes, či zajtra, hoci aj každý deň môžme na sebe praktizovať láskavý prístup k sebe, kedy nebudeme mlčať, nebudeme sa skrývať a povieme hoci aj mrkve na poli ako sa naozaj máme dúfajúc, že tým ju nezlomíme viac ako bola. Je mi ľúto každej zlomenosti, ktorú som spôsobila…odpúšťam si a modlím sa často, aby bolo odpustené i mne. Takže, buďme k sebe dobrí – pohlaďme svoju dušu, srdce, čo i len tým, že budeme pravdiví, na chvíľu.

Jemine. Musím ísť spať, však som predsa farmár, tí vstávajú skoro!

 

 

 

Utekaj za svetlom.

IMG_3252.jpgUž len 18 dní. (Foto samozrejme neaktuálna.) Aspoň tak to tvrdí Pepa. Že už len 18 dní. Ja hovorím, že ešte 19. Ale ona deň cestovania neráta, lebo letíme o šiestej ráno odtiaľto. Takže farmu opúšťame okolo štvrtej ráno a tým pádom je to akoby sme odchádzali už 28teho. Aspoň včera to tak nejak bolo. 16:52 mi Pepa hlási, že už je streda. A ja hovorím, čo si, ešte len utorok. Ale ona, že veď už je 16:52, to je skoro streda. Tak dobre. Takže už sme skoro doma!

Teším sa, že keď prídem domov pôjdem ku kaderníčke. Vlastne sa teším, keď si normálne hlavu umyjem a vlasy budú celý deň čisté. Lebo tu si ich umývať môžem dookola, ale kravy fakt s tými chvostami plieskajú zrovna do nich. S Pepou sme sa rozhodli ísť spoločne aj pedikúru. Podľa mňa tu mám nohy jak Shrek, ale nakoľko jedna z mojich najväčších srdcoviek Ivuš (to nie ja, ale tá ryšavá) neznesie pohľad na bosé nohy, tak tu fotku svojich nôh neprikladám.

Bulo prichádza pravidelne bučať aj so svojim háremom kúsok od našich okien. Fakt neviem, čo nám tým chce dať najavo, ale lezie mi na nervy počuť ho. Behá po okolitých lúkach asi so svojimi ôsmymi deťmi a neviem koľkými manželkami – ale on by chcel byť ešte aj s tými našimi kravami. Alebo s nami?! Ja neviem, ale mohol by to robiť po tichšie. Všetko na tejto farme hučí. Stodola, keď sa v nej suší seno, tá vec, v ktorej je mlieko, keď chladí mlieko, kravy, lebo mučia/bučia z jednej strany farmy na druhú, …a všetko.

A keď ideme dojiť, tak si spievame túto pieseň:

 

Inak sme to stále my. Sme v poriadku a máme sa dobre. Niekedy  :)

Napríklad boli sme na návšteve. Keď som bola prvýkrát na tejto farme písal sa rok 2011. Mala som 21 rokov a ísť pracovať na farmu a ešte k tomu do Nórska sa javilo byť veľkým dobrodružstvom. A 9406754vlastne aj bolo. Bola som tu s mojou Miškou. Za Miškiných čias sa na farme pravidelne konala cow’s talk-show – Miška moderátorka riešila s kravami vážne veci o dianí vo svete. Zo slamy si vyrobila mikrofón a kládla kravám naozaj zložité, životu dôležité otázky. Alebo s mrkvou nám pomáhali vidle, konkrétne vidle s menom Jožo. Jožo robil iba keď sme naňho prehovárali drsným farmárskym hlasom. Alebo s nami bývali celá mušia rodina, na ktorú ste museli reagovať špeciálnym muším jazykom. S Miškou som strávila okrem Nórska, dva roky v Dánsku, misie v Tanzánii i Nigérii, spoločné výlety kade-tade a tri roky na výške. Preto s ňou mám viacero fotiek…🙂

Som sa nechala uniesť spomienkami. Sorry. Ale to som chcela. Že v tom roku 2011 sme spoznali počas jedného farmárskeho marketu aj Bjorg. Potom v roku 2013, keď sme tu s Miškou boli znovu, aj s Aničkou🙂, tak sme sa s Bjorg znovu stretli. Vždy nás zobrala k sebe domov. A tak tomu bolo aj teraz. V roku 2016, v pondelok, 8.augusta sme šli aj s Pepkou na návštevu k Bjorg. Keď prídete do jej domu, tak máte pocit, že sa ocitli doma. Milujem tieto typy domov. Takýto typ majú napríklad aj Češťania v Troubsku. Proste tie krásne rodinné domy, kde prídeš a vieš, že si v bezpečí a je ti tam dobre.

IMG_3284.jpgProste nám bolo dobre. Bjorg je pani vo veku mojej mamy, ktorá sa venuje umeleckým veciam…so svojím šijacím strojom vytvára obrazy…píše básne, skladá piesne a vidí do človeka asi ako nikto. A milujem počúvať ju. Ju by som počúvala stále. No naozaj. Veľmi mám rada, že s ňou môžem raz za tri roky stráviť asi tri hodiny. A je to asi málo. Ale vždy mi to dá strašne veľa. Ja jej vlastne vylejem svoje srdce a ona mi povie o všetkom dobrom z toho, čo som jej povedala ja. Proste premieňa popol v krásu… podľa mňa toto má taký nadprirodzený dar od Otca. To nemáme všetci.

V istom okamihu som jej povedala, že napriek všetkému vidím, že Boh sa o mňa stará a že mám Jeho priazeň, napriek všetkému,..a že sa mi dostáva veľkej priazne aj u ľudí. Jednoducho som milovaná a prijímaná. A nemyslím si, že to je kvôli/vďaka blogom. Mnohí ľudia, ktorí ku mne pristupujú s obrovskou láskou ani len netušia, že píšem nejaké blogy. Ako takIMG_3325.jpgá Bjorg a nikdy si ich ani neprečíta. Lebo píšem slovensky a lebo mnoho častí mojich blogov by bolo škoda prekladať…nedávali by zmysel. A povedala mi, že to je jednoducho preto, lebo neprestávam ísť za svetlom, neprestávam vyhľadávať svetlo. Veľmi sa ma to dotklo. Že nech je temnota akákoľvek, niekedy vo veciach, v ľuďoch, v našom, či mojom svete, jednoducho svetlo nájdeme všade. Verím, že je nemožné, aby temnota pohltila všetko svetlo. Je to blbosť. A preto je ho možné nájsť v každom.

Robiť malé veci s veľkou láskou.. alebo to do sm-all things with great love. Nielen malé veci s veľkou láskou, ale všetky. Nie je možné, aby si spravil zle, keď miluješ. Vraj. A aj tak si myslím, že je. Ako?! Chceš milovať, ale pri zamilovávaní sa, milovaní, dávaní sa je možné zabudnúť na zbytok príbehu. Napríklad na obyčajný ďalší krok. A vzťahy končia väčšou bolesťou z akej nás dostávali…stáva sa to takto. A znovu to má úplne jednoduché vysvetlenie. Sme ľudia. Iné vysvetlenie na náš zranený svet a príbehy zlomenosti nemám…

Ale učím sa. Učím sa vidieť v každom jednom človeku svetlo. Aj v tých, na ktorých druhí nalepili “nedotýkať sa”, alebo “nepribližovať sa”… otočili sa im chrbtom, obliekli ich do tých bielych kazajok, zavreli do klietok – a naozaj to nemyslím iba v psychiatrickom ponímaní. Ale toto je niečo, čo robíme. Niekto v niečom zlyhal a tak mu “pre istotu” priamo do srdca vryjeme naše odmietnutie. Aby každý videl, že my ho viac nechceme vidieť, počuť alebo zažívať. Zhasíname svetlo, lebo sa niečo nenosí, niečo nepatrí a tuto, presne tuto chcem mať svoje hranice, za tie Ti nedovolím prejsť, lebo tam zlyhávam…sami mnohokrát vytvárame tmu tam, kde už dávno svietilo svetlo.

Je mi to ľúto, že niekde uprotred svojej ľudskosti prestávame byť ľudia a stáva sa z nás niekto obyčajný. Ako kravy tu, ktoré sa navzájom mlátia, narážajú, serú na seba, musia prichádzať v presnom poradí, lebo majú svoju hierarchiu a majú svoju vedúcu a pod-vedúcu a na ne sa nik krivo nepozrie…a potom sú tie nové, mladé alebo slabé alebo ako to povedať a robia im zle tie väčšie. Normálne že kravská šikana. Ale podľa mňa je to niečo úplne bežné medzi nami ľuďmi, lebo sa z nás stáva obyčajný dobytok...je mi to ľúto.

Prestávame hľadať svetlo, zatvárame pred sebou dvere. Potrebujeme oddych, odstup jeden od druhých… vieš čo. Stačí🙂 neprestávaj utekať za svetlom. Je v každom. Nájdeš ho všade. Nájdeš ho v ľuďoch, vo veciach, vo zvieratách. Najviac odmietaná krava je Koza. Tak ju voláme. Vždy keď idem okolo nej, tak sa k nej skloním a normálne ju objímem, však jej trčí len hlava🙂 a poviem jej, že je dôležité, že je tu. A niekedy jej dám pusu na jej hlavu. A toto môžme robiť úplne bežne, nielen s kravami…🙂

Neprestaň ísť za svetlom. Neprestaň hľadať svetlo aj uprostred temnôt. Boh je svetlo a v Ňom niet nijakej tmy. Neostaň v odmietnutí, lebo Ťa tento svet odmietol. Nemusíš. Dovoľ Bohu, aby svietil uprostred Teba. A potom utekaj za svetlom a nedovoľ, aby Ťa druhí zIMG_3353.jpgastavili. Ak chceš, aby druhí vedeli, že na nich myslíš, tak to sprav. Ak chceš druhých potešiť, tak to sprav. Ak chceš, aby vedeli, že Ti chýbajú, tak im to hovor…prinášaj svetlo, tam kde je tma. Lebo tma tam, kde je Boh, naozaj nemá šancu.

Samozrejme. Každý máme svoje “zbohom” a naveky zatvorené dvere. Ale to znamená, že sa nové otvorili… to dobré je na ceste. Zázraky sú na ceste. Radosť je na ceste… len nechaj tmu odísť a uvidíš, aké je svetlo príťažlivé pre Teba i pre iných v Tebe.

Netvárme sa, že sme obyčajné kravy, keď sme úplne neobyčajné stvorenia. Sme Božie deti. Vieme robiť oveľa väčšie skutky s omnoho väčšou láskou ako sme dosiaľ robili. Či?!

(Na foto je selfie mňa a mojich priateľov…)

Farma pokánia.

V piatok sme oficiálne zahájili na farme olympijské hry. Všetko sa začalo disciplínou “zjazd” v gumákoch s dreveným papekom v ruke. Šli sme po kravy naozaj prudko dole stŕmym kopcom a robili všetko preto, aby sme prežili. Mať IMG_3182.jpgštyri nohy je niekedy ozajstnou výhodou. Ďalšiu disciplínu sme počas tohto zháňania kráv nazvali “slalom” medzi kravskými hovnami. Sú všade. A my robíme všetko preto, aby sme do nich nespadli. Hoci sme farmárky, zaobídeme sa bez hovien. Potom nasledovala disciplína zvaná “výstup”, lebo ten istý stŕmy kopec sme museli potom aj prudko hore vyšliapať. No proste radosť. Skúste si to niekedy, obuté v gumákoch, v bahne, ktoré je skoro ako cement a ja mám pocit, že mi amputuje nohu a domov prídem jednonohá.

Vidlákovanie je nekonečný príbeh – podľa pravdivej udalosti. Máme pred sebou ešte tri polia a teda viem, aký je najbližší plán na tieto tri týždne. Tí, čo prídu po nás sa tu budú asi nudiť.

V piatok sme ešte aj fúrikovali seno do stodoly. To bol zaberák. Ach, zistila som, že ten fúrik váži asi ako Pepa aj keď je nenaložený. Takže si predstavte tú jazdu dole zo stodoly.  Samotná stodola je celkom výstupom, aj do nej idete prudko hore a prudko dole. S fúrikom je to samozrejme prudkejšie. Ďalej som zistila, že mojim novým psom môže byť kľudne aj doga, lebo keď som šla dole s takým fúrikom, tak som si povedala, že mňa už fakt nik neutiahne. IMG_3216.jpg

Včera sme orali. Alebo ako to povedať. Pleli burinu traktorom a pluhom. Teda ja a farmár. Keby nás vidíte z diaľky, tak si myslíte, že tlačím traktor. Väčšinou tieto veci robia voly. Ja som si uvedomila, že s volami je život niekedy asi jednoduchší. Ale nieže to niekomu poviete. Proste to bola ďalšia nová skúsenosť, ďalšia nová makačka do mojich farmárskych skúseností. Po tlačení traktora som si uvedomila, že utlačím aj slona. (Mária teš sa!) No vážne. Stáva sa zo mňa pravidelný užívateľ liekov tíšiacich bolesť. Verím, že kým prídem domov, nebudem potrebovať pomoc v tejto novej prichádzajúcej závislosti.

Večer sme mali debatu o tom, že sa nám spevňuje úplne všetko okrem našich brušiek. Odhodlávali sme sa, že či začneme robiť brušáky. Nezačali sme. Pepke som vysvetlila, že ma bolí úplne všetko okrem bruška, tak brušáky netreba. O pár minút neskôr sme sa smiali nasledujúce hodiny tak, že som plakala, cikala a možno aj potila krv. Ráno som mala najväčšiu svalovicu na bruchu. Ale to, na čom sme sa smiali si necháme pre seba. O čiastke z toho vie len Lenka zo Soblahova, neskúšajte sa ju kontaktovať, lebo aj tak Vám nepovie. Pepke som vysvetlila, že v mojom bruchu mi rastie Július – lebo na jeho meno mám narodky. A tak sme sa začali smiať znovu, že v tom jej rastie Irena…🙂 na koho meno ste sa narodili Vy?!

Inak, boli sme aj na Food festivale (festivale jedla!). Bolo tam super. Zpočiatku, kýmIMG_3210.jpg sme nosili krabice väčšie ako my a ťažké jak fras, tak som ľutovala, že som sa tam tešila, ale potom už bolo fajn. Najedli sme sa všetkého možného vďaka farmárskym ochutnávkam.

V piatok som okrem iného zabila mrkvu. Mrzí ma to. Ale farmár mi pri tom plení zrazu povedal: “Oh no, you killed the carrot. There’s no hope for it now./Oh, nie, zabila si mrkvu. Teraz už pre ňu niet nádeje.” Tak som naňho hľadela ako taký puk. Nevedela som, či mi je viac ľúto jeho alebo mrkvy. Tak či tak, táto farma ma naučí súcitiť s mrkvou viac.

Uvedomila som si, že aj v živote niekedy uprostred toho, ako chceme očistiť mrkvu od nejakej tej buriny a vecí, ktoré sa jej nechcú pustiť, tak jednoducho vytrhneme tú jej zelenú vňať, alebo možno len kúsok, alebo mrkvu celú. Možno našim motívom bolo pomôcť, zachrániť, utešiť, či utíšiť, ale vlastne ju niekedy vložíme naspäť do hliny v oveľa horšom stave, v akom sme ju našli a modlíme sa k Bohu, aby napravil naše hlúpe konanie. Niekedy si myslím, že tento mesiac som tu v Nórsku pre to, aby som sa naučila viac premýšľať pred tým ako budem konať. Viac sa modliť pred tým ako niečo vyslovím… a tu je na to času naozaj veľa.

Všetko sa to tak deje jednoducho preto, že sme zranení. A zranení ľudia zraňujú. Lepšie, či horšie vysvetlenie na moje konanie nemám. Sme zranení ľudia a občas keď vo svojom zranení sa snažíme pomôcť, tak namiesto uzdravenia prinášame novú bolesť.

Občas sa tu pristihnem pri tej burine, či zmývaní tých sračiek (kravských), ako si myslím, že som tu asi za trest. Že toto je proste moja forma pokánia – či farma pokánia?! Aby som sa to naučila. Že ako správne zaobchádzať so srdcom druhého človeka, aby potom nenastalo bolestivé odlúčenie napríklad. Ktoré mi je potom ľúto, hoci si hovorím, že ale veď za chvíľu ten čas pominie a všetko bude nové, lebo Boh neustále tvorí všetko nové… takže aj to, čo sme my vo svojej zranenosti poškodili, On jednoducho dá niečo lepšie, chutnejšie, novšie. Preto nechcem napísať, že bude znovu dobre a všetko ako predtým. Lebo nebude, Boh má vždy niečo lepšie.

Napríklad, prídem domov a už nebudem mať tie postele ešte po mojich súrodencoch, či kom, ale budem mať novú posteľ, v úplne novej izbe a veľa nových vecí,…určite! A vravím si, že však čo môže byť krajšie?!

Strata je bolestivou súčasťou toho, aby mohlo nastať niečo nové. To, že stratíš rodičov, milovaného psa, či najväčšie bezpečie v podobe rodinného domu, ešte stále nemusí znamenať, že strácaš samého seba. Tak som si to myslela. Že vhadzovaním hliny na truhlu mojich rodičov jednoducho zomieram s nimi. Alebo že keď mi Luky povedal, že Charlieho pochoval aj s jeho obľúbenou dekou, tak som si myslela, že naňho zabudnem. A so slzami v očiach som mu povedala, že ju nemusí ísť vyhrabať.

Áno, strácame neustále. Ale nikdy nestrácame seba. Na seminároch som sa počas tlmočenia naučila, že s ľuďmi si vytvárame väzby, duchovné, duševné i telesné – podľa toho, v akom stave bolo naše srdce voči danému človeku…a niekedy sa proste musím modliť, aby tieto väzby boli dobré, alebo žiadne, keď nemajú byť. A aj o tom je môj čas tu. Verím, že keď prídem domov, na Slovensko, tak jednoducho môj pohľad na mojich priateľov bude jednoducho iný.

IMG_3235.jpgLebo včera mi bolo strašne clivo. Smútiaco. Homesick. Alebo ako to nazvať. Mojim neterkám som dala za úlohu fotiť sa s mojimi kamoškami. A naozaj to plnili! Nie so všetkými – Ivuš a Luc, veľmi na Vás myslím, aj keď nie ste na foto… a mnoho iných! Naozaj🙂 Ale keď mi začali chodiť tieto fotky a ja som si uvedomovala svoju lásku k tým ľuďom…ach no proste – Pepka si to včera odniesla, lebo som vraj bola jak zmoknuté kura celý deň… Lenka je asi najviac spomínaný človek na tejto farme. Lebo je proste naša🙂 Môj brat, no chýba mi, lebo čo sa týka môjho brata, tak sme vo svojich obľúbenostiach skoro ako dvojičky🙂 (to si začínam myslieť aj o Tebe, Milan), ale súrodenci mi chýbajú všetci, aj s ich rodinkami samozrejme. Nehovoriac o Češtanoch…alebo Dante z Omšenia. Moc som sa potešila, že stretli aj Moniku – nik nepočul o mojich stratách tak veľmi ako Monika na našich hospicových stretnutiach…proste Vy všetci, čo ste na fotke – ďakujem Vám, že ste vymojkali tých špuntov za mňa, keď som s nimi nebola.Chýbate mi všetci. Ani neviem, kto viac a kto ako veľmi…sme tu 22 dní a 22 dní je pred nami. A máme voľný deň! Neviem, či nie aj prvý🙂 farmárovi sme včera dlho vysvetlovali, že zvládneme to bez neho doma a na ryby kľudne môže ísť aj sám🙂

Takže žiadna farma/forma pokánia..je to dar. Lebo si uvedomujem, že čo všetko doma mám🙂

I keď – Pepa je Pepa…a snaží sa mi všetko vynahradiť…  počúvame Franka Sinatru a pri pesničke “I’ve got a crush on you, sweetie pie.” / “Buchla som sa do Teba, cukríček” – sa na ňu pozriem tým mojim zamilovaným pohľadom…týmto: IMG_3135

PS: Predtým, ako si začnete niečo o Pepe a mne myslieť – ja tak naozaj hľadím na každého…len sa spýtajte Danty z Omšenia, Katky z Hlohovca…či samotnej Lenky zo Soblahova…🙂 Jednoducho ju mám rada.